Rem Koolhaas

Koolhaas sa prvýkrát dostal do širšieho povedomia v spojení s OMA (The Office for Metropolitan Architecture), teda architektonickej kancelárie, ktorú v roku 1975 založil spolu s architektami Eliom Zenghelisom, Zoe Zenghelis (Koolhaasova manželka), Madelon Vrisendorpom v Londýne. Neskôr sa k ateliéru pridala jedna z Koolhaasových študentiek – Zaha Hadid, ktorá sa čoskoro vydala na vlastnú profesionálnu dráhu a stala sa úspešnou samostatnou architektkou. Jednou z prvých prác, ktorá na konci sedemdesiatych rokov kanceláriu odlíšila od v tej dobe dominantného postmoderného klasicizmu bol ich príspevok k Benátskemu Bienále v roku 1980 s názvom „Súčasnosť minulosti“ (Presence of the Past). Úlohou jednotlivých architektov bolo navrhnúť štylizovanú potemkinovu ulicu a návrh OMA bol jediným modernistickým návrhom.

Ďalšími skorými projektami OMA, ktoré rozvírili kritické diskusie boli Parc de la Vilette v Paríži (1982) a sídlo prezidenta Írska (1981). Prvou významonou zakázkou bolo rotterdamský Kunsthal (1992). Tieto projekty boli okrem iného pokusom o praktickú aplikáciu Koolhaasových myšlienok, načrtnutých v jeho knihe Delirický New York^[1] (Delirious New York, 1978), ktorú napísal počas štúdia na Institute for Architecture and Urban Studies v New Yorku, pod vedením Petra Eisenmana.

Jedná sa o retroaktívny manifest manhattanského architektonického úsilia. Delirický New York určil smerovanie Koolhaasovej kariéry. Jeho práca s veľkým vhľadom zachytáva rozpory dvoch disciplín (architektúry a urbanizmu. Ich hlavnou náplňou je boj za humanistický ideál života v dôstojných materiálnych podmienkach, prostredí ľudskej mierky a jasných hodnôt - všetko v rýchlo sa globalizujúcom svete, ktorý sa ženie za tovarovou ekonomikou, vytvára prostredia v mierke strojov a spochybňuje hodnoty. Namiesto tejto nostalgickej snahy Koolhaas oslavuje príležitosti, ktoré ponúka mestský život: „Mesto je návykovým strojom, z ktorého niet úniku“. Ako sám Koolhaas poznamenal, jeho postoj zaujímalo už Japonské Metabolistické hnutie v šesťdesiatych rokoch a začiakom sedemdestiatych rokov.

Ďalším kľúčovým aspektom architektúry v centre Koolhaasovho záujmu je „Dispozícia“. Od začiatku moderny v 20. storočí sa téma dispozície stala v architektúre kľúčovou. Dispozícia v diskurze architektúry znamená „cielené ovplyvňovanie funkcií priestoru a ľudských aktivít“ ako základ usporiadania prostredia. Je stelesnená vetou „Forma sleduje funkciu,“ ktorú prvýkrát formuloval americký architekt Louis Sullivan na začiatku dvadsiateho storočia. Toto tvrdenie bolo prvýkrát spochybnené v Delirickom New Yorku, pri analýze mrakodrapov na Manhattane. Z týchto úvah Koolhaas odvodil svoj počiatočný štýl navrhovania - „zmiešanú dispozíciu“ („cross-programming“). Spočívala v umiestňovaní netypických funkcií do rôznych priestorov, napríklad bežeckých dráh do výškových budov. Neskôr sa sa Koolhaas (neúspešne) pokúšal navrhnúť ako súčasť Seattleskej verejnej knižnice (2003) nemocničné priestory pre bezdomovcov.

Ďalším dôležitým miľníkom v rade Koolhaasových publikácií je kniha S, M, L, XL, ktorú napísal spolu s Brucom Mau a Hansom Werlemannom^[2] v roku 1995. Objemná, takmer 1400 stranová kniha obsahuje rôzne eseje, manifesty, denníky, fikcie, cestopisy a rozjímania nad súčasným mestom. Grafický dizajn knihy ovplyvnil aj ostatné publikácie zaoberajúce sa architektúrou a nastolil ich nový štandard – plnofarebnú grafiku a hustý text. Zdanlivo ponúka S, M, L, XL záznam praktickej implementácie „Manhattanizmu“ skrz prezentáciu dovtedy (zväčša ne-)realizovaných projektov a textov OMA. V knihe, ktorá čiastočne pripomína slovník, je artikulovaných mnoho konceptov, ktoré sa prejavujú na neskoršej tvorbe. Napríklad koncept „Veľkosti“ („Bigness“): „staré“ architektonické princípy (kompozícia, mierka, proporcia, detail) už nemajú žiadnu platnosť, keď budova získa „Veľkosť“. Exemplárne to OMA demonštrovala na návrhu „Euralille“ (1990-1994) – novom centre francúzskeho mesta Lille. Význam tohto mesta výrazne narástol vďaka jeho polohe na novej železničnej trase Paríž-Londýn cez Tunel pod Lamanšským prielivom. OMA sem umiestnili železničnú stanicu, dve komerčné centrá, mestský park a „Congrexpo“ (v súčasnosti Grand Palais s veľkou koncertnou sálou, troma prednáškovými sálami a výstavnými priestormi). V ďalšej eseji v tejto knihe, „Neurčité mesto“ („The Generic City“), Koolhaas vyhlasuje, že progres, identita, architektúra, mesto a ulica sú záležitosťou minulosti: „Panoráma... s tým je už koniec. To je príbeh mesta. Mesto už nie je. Môžeme sa dvihnúť a odísť z divadla...“ Podľa Koolhaasa architektúra a mesto už boli nahradené Veľkosťou.

Ďalšia významná Koolhaasova séria publikácií „Projekt mesta“ vznikla vďaka jeho postu profesora na škole dizajnu na Harvardovej univerzite. Najskôr vznikla 720 stranová publikácia Mutácie (Mutations), nasledoval Harvardský Sprievodca nakupovaním^[3] a Veľký skok vpred^[4]. Všetky tri knihy sa za účasti Koolhaasovych študentov pustili do analýzy toho, čo sa bežne nazýva aj „ne-mesto“. Rozvláčne konglomerácie ako napríklad Lagos v Nigérií sú podľa autorov publikácií napriek nedostatočnej infraštruktúre vysoko funkčné. Autori tiež skúmajú vplyv nákupných zvykov a súčasný rýchly rast miest v Číne. Kritici Koolhaasovi vyčítali cynizmus s akým opisuje ničenie kultúrnej identity západným kapitalizmom a globalizáciou. „Nakoniec nebudeme môcť robiť takmer nič okrem nakupovania,“ píše sa v knihách. Takýto cynizmus ale môžeme chápať aj ako „realistický“ pohľad na transformáciu kultúrneho života, kde sa tak letiská, ako aj múzeá (kvôli finančným problémom) musia existenčne zabezpečiť predajom darčekových tovarov. Pokiaľ ide o pretavenie týchto pozorovaní do praxe, Koolhaas zapája to, čo nazýva "všemocnými silami urbanizmu" do unikátnych architektonických foriem, organizovaných súbežne so života dnešnej spoločnosti. Opakovane prepája svoje pozorovania súčasného mesta s vlastnými návrhmi, čo nazýva „kultúrnym zahltením“. Nakupovanie je napríklad analyzované z hľadiska „intelektuálneho komfortu“, kým neregulovaný, živelný rast a zahusťovanie Čínskych miest z hľadiska „výkonu“, teda kritéria zahŕňajúceho množstvo pochybných premenných: hustota, novosť, tvar, veľkosť, peniaze atď. Napríklad pri projekte novej Hlavnej budovy Čínskej televízie (CCTV) v Pekingu (2006, vo výstavbe) Koolhaas nenavrhol tradičný mrakodrap, aký sa pri vládnych budovách tohto typu často aplikuje ako znak postavenia a moci. Namiesto toho navrhol viacero objemov, ktoré prepájajú jednotlivé oddelenia spôsobom, ktorý znejasňuje celý areál a jeho vymedzenie. Okrem toho krížom cez areál zaviedol niekoľko verejných trás (opäť koncept „zmiešanej dispozície“), ktorým umožnil istý stupeň prístupu verejnosti k samotnému výrobnému procesu. Takýmto razantným (niekto by povedal surovým) spôsobom práce sa Koolhaas snaží vytrhnúť architektúru z kŕča mŕtvej profesie a vzkriesiť ju aj za cenu že jej existencia bude prchavá.

V roku 2003 Koolhaas vydal Content^[5] – 544 stranovú knihu na štýl magazínu, v ktorej podáva prehľad projektov OMA za posledné desaťročie. Okrem iného opisuje vlastný návrh nákupného centra Prada, Verejnú knižnicu v Seattli, plán na ochranu Camgridge od Harvardu znovuoživením Charlesovej rieky, budúcnosť Lagosu, ako tretieho najväčšieho miesta na Zemi, ako aj rozhovory s Marthou Steward a Robertom Venturim a Denisom Scottom Brownom. Formu magazínu zvolil kvôli jej väčšej dočasnosti a prispôsobivosti oproti tradičnej knihe.

Počas práce na hlavnej budove štúdií Universal (v súčasnosti Vivendi) na konci deväťdesiatych rokov sa OMA prvýkrát v plnej intenzite konfrontovala s rýchlosťou zmien, ktoré zasiahli svet médií a s nárastom významu virtuálnej sféry. To priviedlo Rema Koolhaasa a OMA k vytvoreniu novej spoločnosti – AMO, ktorá sa mala zaoberať výlučne výskumom a rôznymi aktivitami v rámci tohto fenoménu. Tento vôbec prvý think tank v oblasti architektúry vedie spolu s Reinerom de Graafom.

V roku 2005 Rem Koolhaas spolu s Markom Wigleyom a Olem Boumanom založili magazín Volume – spoločný projekt skupín Archis (Amsterdam), AMO (Rotterdam) a C-lab (Columbijská univerzita New York). Ide o dynamický experimentálny think tank venovaný procesu reflexie kultúry a priestorovej teórie. Ide za definíciu architektúry ako „robenia budov“ a ponúka globálne pohľady na architektúru a dizajn, širšie vzťahy k sociálnym štruktúram a tvorbu prostredia pre život. Magazín Volume nastoľuje agendu. Magazín sa pokúša o žurnalistiku, ktorá je investigatívna, aktívne predvída dopredu, dokonca je až preventívna. Žurnalizmus, ktorý sleduje potenciál namiesto pozitivistického opisu reálneho stavu.

Po podpise zmlúv v Nice v máji 2001 sa stal Brusel oficiálnym hlavným mestom Európy. Prezident Európskej komisie Romano Prodi a Belgický Premiér Guy Verhofstadt pozvali Koolhaasa do diskusie o potrebách a nutnej podobe hlavného mesta Európy.

Počas týchto rozhovorov ako podnet do ďalších diskusií Koolhaas a AMO navrhli vlastný "vizuálny jazyk" pre Európu. Táto bola inšpiráciou pre sériu kresieb a nárysov vrátane „čiarového kódu“. „Čiarový kód“ je pokusom o zjednotenie všetkých farieb členských krajín EU do jednotného, viacfarebného symbolu. Na súčasnej zástave EU je stály počet hviezd. Do čiarového kódu ale môžu byť ďalšie členské štáty EU bez toho, že by sa menili jeho proporcie. Pôvodne čiarový kód zobrazoval 15 štátov EU. V roku 2004 sa symbol upravil aby zahrnul aj desať nových členských štátov.

Počas prezidentských volieb v Rakúsku v roku 2006 bol čiarový kód prvý raz použitý oficiálne. Logo už bolo použité aj počas Európskej informačnej kampane. Istý rozruch vznikol okolo toho, že pásy Estónskej zástavy na nej neboli správne zobrazené.

Projektami centier Prada sa Koolhaas vydal do neistej oblasti navrhovania architektúry pre nestály svet módy, celebrít a spoločenskej prestíže. Podobne ako v Garnierovej opere, zaberá centrálny priestor Koolhaasovho centra Prada v Beverly Hills masívne centrálne schodisko, okázalo vystavujúce vybraný tovar, ale hlavne predávajúcich samotných. Predstava predaja značky dôležitejšieho ako predaja samotného tovaru sa uplatnila aj v obchodnom centre Prada v New Yorku, ktoré bolo predtým vlastnené múzeom MoMA (Museum of Modern Art). Muzeálne popisky počas prestavby priestoru neboli odstránené, akoby mali symbolizovať postavenie obchodného centra, v úlohe kultúrnej inštitúcie^[6]. Ešte pred svojim projektom Newyorskej Prady dokončil Koolhaas na druhej strane mesta svoj ďalší transformačný projekt. Navrhol prestavbu banky z roku 1929 a transformoval ju na atypický divadelný priestor s kapacitou 269 miest, ktorý bol súčasťou newyorského divadla Second Stage Theatre.

• V súvislosti s článkom „Neurčité mesto“, kritikou suúčasného urbanizmu: „Ľudia môžu obývať čokolvek. A môžu byť nešťastný aj nadšený z čohokoľvek. Viac a viac si začínam myslieť že architektúry sa nič z tohto netýka. Je to samozrejme oslobodzujúce aj varovné. Ale obecné mesto, obecné podmienky urbánneho priestoru sa už začínajú uplatňovať všade a fakt, že sa tak deje enormných množstvách potvrdzuje ich obývateľnosť. Architektúra nemôže urobiť to, čo neurobí kultúra. Všetci sa sťažujeme, že sa stretávame s úplne rovnakými mestskými prostrediami. Vravíme, že chceme vytvoriť krásu, identitu, kvalitu, jedinečnosť. A pritom možno chceme práve tie mestá ktoré máme teraz. Možno sú so svojou bezcharakternosťou tým najlepším v čom sa dá žiť.“^[7]
  • Interview vo Wired 4.07, Júl 1996.

• Po otázke či má nejaký konkrétny cieľ: „Je to veľmi jednoduché a nemá to nič s jasnými cieľmi. Ide mi o neustále premýšľanie o tom, čo je architektúra – v akejkoľvek forme. To je odpoveďou, nie? Myslím si, že v S,M,L,XL je jeden krásny rozpor: použila minulosť aby vybudovala budúcnosť a je veľmi neústupčivá v tom, že toto nie je žiaden koniec. To je môj pocit. To je dôkazom o nemerateľnosti dosiahnutých mét v termínoch jasných pojmov a vyhlásenie, že kontinuálnosť myslenia, v akejkoľvek forme je tým skutočným cieľom.“^[8]
• Interview v Index Magazine, 2000

1. ↑ Rem Koolhaas, Delirious New York: A retroactive Manifesto for Manhattan (Academy Editions, London, 1978; republished, The Monacelli Press, 1994)
2. ↑ Rem Koolhaas, Hans Werlemann and Bruce Mau, S,M,L,XL, The Monacelli Press, New York, 1994 (2nd edition 1997)
3. ↑ Rem Koolhaas, Chuihua Judy Chung, Jeffrey Inaba, and Sze Tsung Leong, The Harvard Design School Guide to Shopping. Harvard Design School Project on the City 2, Taschen, New York, 2002
4. ↑ Rem Koolhaas, Bernard Chang, Mihai Craciun, Nancy Lin, Yuyang Liu, Katherine Orff, and Stephanie Smith, The Great Leap Forward. Harvard Design School Project on the City, Taschen, New York, 2002
5. ↑ Rem Koolhaas, Content, Taschen, New York, 2003
6. ↑ Anette Baldauf, "Branded", in Learning from Calvin Klein, Umbau 21, 2004.
7. ↑ Od Bauhausu po Koolhaasa
8. ↑ Rem Koolhaas, 2000^{[nefunkčný odkaz]}

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rem Koolhaas

• Office for Metropolitan Architecture
• Online profile and projects of Office for Metropolitan Architecture Archivované 2008-06-10 na Wayback Machine
• Mutations (Actar, Barcelona, 2001)
• 'Welcome to the future', The Guardian, 27 August 2007
• Volume Magazine
• Harvard Design School Faculty Profile Archivované 2003-02-18 na Wayback Machine
• Article on Rem Koolhaas Archivované 2008-01-03 na Wayback Machine
• List of projects Rem Koolhaas Archivované 2008-05-14 na Wayback Machine
• Links on Rem Koolhaas Archivované 2008-09-21 na Wayback Machine
• Hal Foster: Rem Koolhaas
• Interview Interview (2000)
• Wired Interview (07/1996)
• images of several OMA projects Archivované 2008-06-11 na Wayback Machine
• BBC News | On Koolhaas' flag proposal
• FOTW | Entry on flag proposal
• Serpentine Pavilion 2006 Images Archivované 2008-06-02 na Wayback Machine
• Casa da Musica photo essay and info at KultureFlash
• Time alters perspective on Koolhaas this article by architecture critic Blair Kamin appeared in the Chicago Tribune website (Published November 26, 2006). Now archived at their site
• Welcome to the future article appeared August 27, 2007 at The Guardian website. This article's summary reads: " Any self-respecting world city now needs outlandish buildings, but what about the past? Superstar architect Rem Koolhaas tells Jonathan Glancey why even he gets nostalgic."