Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)

Talianske kráľovstvo si robilo nároky na celé územie dnešného Talianska. Územný vývoj nového štátu postupoval počas zjednocovania Talianska až do roku 1870. Kráľovstvo dlhý čas neovládalo mestá ako Terst alebo Tridentsko-Horná Adiža, ktoré sú dnes súčasťou Talianskej republiky. K Taliansku sa pripojili v roku 1919. Po prijatí Versaillskej mierovej zmluvy a Saintgermainskej zmluvy boli k Taliansku pripojené Nova Gorica, Terst a Istria (tá je dnes súčasťou Chorvátska a Slovinska) a malé časti dnešného Chorvátska a dnešnej Dalmácie. Počas druhej svetovej vojny sa k Taliansku pripojili aj ďalšie časti Dalmácie a Slovinska. Po druhej svetovej vojne boli vymedzené dnešné hranice Talianska, ktoré si v súčasnosti nenárokuje na územia, ktoré ovládalo Talianske kráľovstvo.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Talianske kolónie

Taliansko, podobne ako iné európske veľmoci, vlastnilo koloniálne územia, protektoráty a závislé ��táty. V roku 1936 vtrhla talianska armáda z Talianskeho Somálska do Etiópskeho cisárstva, kde bola potom zriadená kolónia Talianska východná Afrika, ktorú počas druhej svetovej vojny dobyla Veľká Británia. Taliansko ďalej okupovalo Albánsko, Grécko, Kosovo a Čiernu Horu a malé územie v Číne – Tchien-ťin. V Chorvátsku zriadilo nacistické Nemecko a Taliansko bábkový Nezávislý štát Chorvátsko.

Talianske kráľovstvo bolo podľa ústavy konštitučnou monarchiou. No v rokoch 1925 až 1943 bolo prakticky fašistickou diktatúrou. Výkonnú moc mal kráľ, no priamo ju vykonávali vymenovaní ministri. Parlament, ktorý sa skladal z dvoch komôr – Senát a Snemovňa zástupcov, obmedzoval panovníkovu moc.

Králi, ktorý vládli v Taliansku v rokoch 1861 – 1946 pochádzali zo savojskej dynastie a boli to:

• Viktor Emanuel II. (1861 – 1878) – bývalý sardínsky kráľ a prvý kráľ zjednoteného Talianska.
• Umberto I. (1878 – 1900) – priviedol Taliansko do aliancie s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom (tzv. Trojspolok).
• Viktor Emanuel III. (1900 – 1946) – kráľ Talianska počas prvej a druhej svetovej vojny.
• Umberto II. (1946) – posledný taliansky kráľ, ktorý pod tlakom občianskeho referenda odišiel do švajčiarskeho exilu.

Vyhlásenie Talianskeho kráľovstva bolo výsledkom spoločného úsilia talianskych nacionalistov a monarchistov, ktorí podporovali Savojovcov a myšlienku vybudovania zjednoteného kráľovstva, ktoré by existovalo na celom Apeninskom polostrove.

Po revolučnom roku 1848 sa vodcom talianskych hnutí usilujúcich sa o zjednotenie stal taliansky nacionalista Giuseppe Garibaldi, ktorý bol ako vodca veľmi obľúbený aj v južnom Taliansku, aj vo svete. Bol známy aj tým, že mal hlboko oddaných prívržencov. Garibaldi viedol v južnom Taliansku hnutie republikánov. V Piemonte, ktorý síce patril pod sardínsku korunu, ale bol prakticky nezávislým územím, sa o zjednotenie a o vytvorenie jednotného Talianskeho štátu pokúšal aj gróf Camillo Cavour.

V roku 1859 porazilo Sardínsko-piemontské kráľovstvo spolu s francúzskym cisárom Napoleonom III. Rakúsko a pripojilo oblasť Lombardska a Benátska. Následne kráľovstvo uzavrelo dôležité spojenectvá s Britániou a Francúzskom, ktoré im pomohli zvýšiť šance na úspešné zjednotenie talianskych krajín. Sardínia sa spolu so svojimi spojencami zapojila do Krymskej vojny. Sardínske kráľovstvo bolo úplne závislé od francúzskej ochrany a v roku 1860 bolo donútené, ako záruku za bezpečnosť, prenechať Francúzsku niektoré územia.

Gróf Cavour následne vyzval juhotalianske republikánske oslobodenecké hnutie, ktoré organizoval Garibaldi, aby podnietili ľudovú vzburu v Pápežskom štáte. Gróf potom využil vzburu ako zámienku k invázii do pápežských území. Cavour tvrdil, že túto inváziu vykonal v záujme katolíckej cirkvi a jej ochrany pred protináboženským republikánom Garibaldim. Sardínske a Garibaldiho vojská následne zabrali Pápežskému štátu rozsiahle územia a iba Rím a jeho bezprostredné okolie zostalo pod kontrolou pápeža Pia IX.

Cavour nakoniec súhlasil aj s pripojením Garibaldiho južného Talianska k Sardínskemu kráľovstvu a vytvorením únie. 18. februára 1861 gróf Camilo Cavour vyhlásil zriadenie Talianskeho kráľovstva skladajúceho sa zo severného a južného Talianska. Kráľ Viktor Emanuel II. Piemontsko-sardinský, pochádzajúci zo Savojskej dynastie, bol vyhlásený za talianskeho kráľa. Tento titul nebol používaný od abdikácie francúzskeho cisára Napoleona I. dňa 6. apríla 1814.

Po zjednotení väčšiny Apeninského polostrova pod jeden štát prerástlo napätie medzi republikánmi a rojalistami do otvoreného konfliktu. V apríli 1861 vstúpil Garibaldi do talianskeho parlamentu a Cavourovu vládu obvinil z rozdelenia Talianska a varoval pred hrozbou vypuknutia občianskej vojny medzi kráľovstvom v severnom Taliansku a Garibaldiho armádou na juhu. 6. júna 1861 však zomrel ministerský predseda gróf Cavour. Po jeho smrti nasledovala politická nestabilita, počas ktorej Garibaldi a jeho republikáni začali intenzívnejšie presadzovať svoj vplyv. Následné Garibaldiho zatknutie v nasledujúcom roku však spôsobilo výrazné napätie.

V roku 1866 ponúkol pruský kancelár Otto von Bismarck talianskemu kráľovi Viktorovi Emanuelovi II. spojenectvo proti Rakúsku v prusko-rakúskej vojne. Bismarck ponúkol kráľovi za jeho vojenskú pomoc (v prípade úspechu v danej vojne) pripojenie Rakúskom kontrolovaných Benátok k Talianskemu kráľovstvu. Viktor Emanuel so spojenectvom súhlasil, a tak sa začala tretia talianska vojna za nezávislosť. Talianskej armáde sa po vojenskej stránke vôbec nedarilo, a preto ani žiadny významný úspech nedosiahla. No pruské víťazstvo vo vojne zaistilo, že Taliansko bolo zaradené medzi víťazné štáty, vďaka čomu prešli Benátky pod taliansku vlajku. Poslednou prekážkou k zjednoteniu celého Talianska tak zostal už len Rím.

V roku 1870 vstúpilo Pruské kráľovstvo do vojny s Francúzskom. Francúzsko potrebovalo na túto vojnu s Pruskom všetky vojenské jednotky, a preto odvolalo francúzske posádky z Ríma. Aj v tomto prípade Taliansko využilo výhody vyplývajúce z pruského víťazstva nad Francúzskom a prevzalo kontrolu nad Rímom a aj celým Pápežským štátom, ktorý bol až doteraz pod ochranou cisára Napoleona III.. Talianske zjednotenie tak bolo úplné a onedlho sa hlavné mesto Talianskeho kráľovstva presťahovalo do Ríma.

Po obsadení Ríma Talianskom sa vzťahy medzi Vatikánom a Talianskym kráľovstvo absolútne zhoršili na nasledujúcich šesťdesiat rokov a pápeži sa pokladali za „vatikánskych väzňov“. Rímskokatolícka cirkev protestovala proti zásahom talianskej vlády a odmietala rokovať s vyslancami talianskeho kráľa. Cirkev svoj postoj nezmenila až do roku 1929, kedy boli obnovené vzájomné vzťahy medzi talianskou vládou a Svätou stolicou.

Ekonomická situácia nového zjednoteného kráľovstva bola veľmi zlá – v Taliansku nebol žiadny priemysel. Najmä v južných oblastiach kráľovstva bola veľká chudoba, vysoká negramotnosť (pravdepodobne až 78% populácie) a iba niekoľko percent talianskych občanov malo volebné právo. Hnutie za zjednotenie Talianska bolo pred zjednotením značne závislé od zahraničnej pomoci a závislým zostalo aj po vzniku Talianskeho kráľovstva.

Po zjednotení kráľovstva začala talianska politika smerovať k sociálnemu liberalizmu. Pravica bola regionálne rozdrobená, čo bol následok obdobia samostatných talianskych krajín, z ktorých Talianske kráľovstvo vzniklo. Veľkú časť v parlamente obsadili prívrženci tzv. mladej ľavice. Išlo o voľné spojenectvo politických smerov, ktoré zastupovali svoje volebné obvody z rôznych častí krajiny. Mladá ľavica mala veľmi rezervovaný postoj k reformám (napr. povinná školská reforma, rozšírenie volebného práva), na druhej strane požadovala zníženie daní a väčšie štátne finančné dotácie pre zaostalé južné oblasti Talianska. Vo voľbách v roku 1874 mala silné zastúpenie v parlamente, ale nebola dostatočne silná na zostavenie vlády. Konzervatívny ministerský predseda vlády Marco Minghetti si udržiaval svoj post len vďaka podpore revolucionárov a časti ľavicových politikov.

V roku 1876 však Minghettiho vláda padla a po voľbách, ktoré neboli regulárne a pravdepodobne boli zmanipulované, sa na čelo krajiny dostal ľavicový politik Agostino Depretis. Jeho príchodom nastalo obdobie socializmu v Taliansku, ktoré sa vyznačovalo korupciou, politickou nestabilitou a nárastom chudoby v južnom Taliansku.

Agostino Depretis už ako ministerský predseda vytvoril experimentálnu myšlienku nazývanú Trasformismo (Transformizmus). Teóriou transformizmu bolo, že vláda by mala v záujme zachovania parlamentnej väčšiny zaistiť vyjednanie podpory opozície a prípadne uzatvorenie vládnej koalície kupovaním hlasov poslancov z menších strán a z nie veľmi vplyvných strán. Vďaka kombinácii týchto metód sa transformizmus v praxi stal skorumpovaným a autoritatívnym režimom, kedy Depretis často sám vytváral vládne krízy, čím chcel dosiahnuť prerozdelenie síl a rovnováhu vo vládnucej strane. Agostino Depretis veril, že vládou tvrdej ruky si zaistí podporu talianskeho juhu. Počas svojej vlády zaviedol niekoľko diktátorských opatrení, ako napríklad zákaz verejného zhromažďovania, umiestňovanie „nebezpečných“ ľudí do interných vyhnanstiev na ostrovy okolo Talianska a osvojenie vojenského režimu. Na druhej strane ale jeho vláda zaviedla reformnú legislatívu, ako zrušenie zatknutia za dlhy, zavedenie povinného a voľne dostupného základného vzdelania (ale povinná výučba náboženstva na základných školách bola zrušená).

V roku 1887 sa ministerský predsedom stal Francesco Crispi, ktorý sa zameral na budovanie zahraničnej politiky. Jeho snahou bolo vytvoriť z Talianska svetovú veľmoc prostredníctvom zväčšenia vojenskej sily krajiny. V zahraničných vzťahoch sa talianska diplomacia snažila o zlepšenie vzťahov s Anglickom, Nemeckom a Rakúskym cisárstvom (s poslednými dvoma štátmi uzavrelo Taliansko neskôr alianciu, známu ako Trojspolok). Na druhej strane, vzťahy s Francúzskom zostávali na nízkej úrovni. Domáca politika pokračovala v zmysle myšlienky Tranformizmu, ktorá sa udržala aj po smrti premiéra Depretisa, a autoritatívnej politiky, ktorá využívala stanné právo na potlačenie opozície. Napriek tomuto pevnému režimu presadil premiér Crispi niekoľko liberálnych zmien; napríklad Zákon o verejnom zdraví z roku 1888 alebo zriadenie tribunálu pre nápravu nespravodlivosti zo strany vlády.

Talianska vláda sa okrem zahraničnej politike venovala aj poľnohospodárstvu, ktoré bolo v roku 1873 na úpadku. Vďaka zníženiu námorných poplatkov sa do Európy začalo vo veľkej miere dovážať americké obilie, ktorému domáci poľnohospodári nemohli konkurovať. Táto poľnohospodárska kríza zasiahla okrem Talianska aj ďalšie európske štáty. Túto krízu sa snažili riešiť radikálne aj konzervatívne parlamentné prúdy. Všetci chceli oživiť zaostalé talianske poľnohospodárstvo.

V tomto období boli zverejnené aj výsledky parlamentného vyšetrovania podmienok života na talianskom vidieku vedeného Stefanom Jacinom, ktoré ukázalo, že tu vládnu veľmi biedne pomery – podvýživa, malária, pelagra, extrémna chudoba a práca aj malých detí bola bežnou súčasťou vtedajšieho talianskeho vidieku. Výsledky vyšetrovania sa síce dočkali ohlasu, ale nepodnikli sa žiadne kroky, ktoré by tento stav zlepšili.

Poľnohospodárska kríza a bieda obyvateľov mala za následok masovú emigráciu. Emigranti z talianskeho juhu odchádzali buď ako robotníci do USA, alebo ako poľnohospodári do Južnej Ameriky. Taliani zo severu krajiny emigrovali najmä do Nemecka, Francúzska a Švajčiarska. V rokoch 1889 – 1890 každoročne opustilo Taliansko približne 222 000 ľudí a celkovo do roku 1901 emigrovalo asi 2 000 000 Talianov.

Talianska vláda sa nemohla kvôli Depretisovej vláde, ktorá zanechala Taliansko veľmi zadlžené, vysporiadať s ťažkou situáciou. Jediným odvetvím, ktoré si počas poľnohospodárskej krízy polepšilo bolo vinárstvo, ktoré zvýšilo produkciu aj vývoz, pretože francúzske vinice boli v tom čase napadnuté révokazom. V roku 1888 sa francúzske vinárstvo zotavilo a opäť získalo svoju pozíciu na trhu. Následné oslabenie talianskeho vinárstva malo za následok veľké prepúšťanie zamestnancov a krach niekoľkých podnikov.

V rokoch 1876 – 1877, čo bolo obdobie, kedy Taliansko posilňovalo vzťahy s Nemeckom a Rakúskom, bolo Taliansko niekoľkokrát vyzvané svojimi novými spojencami, aby podniklo výboje do severnej Afriky a obsadilo Tunis, v ktorom už bývala početná talianska menšina. Talianska vláda sa však k tomuto kroku neodhodlala a nakoniec bol Tunis v roku 1881 obsadený Francúzskom.

Keď 5. februára 1885 padla egyptská vláda v Chartúme, využilo Taliansko britsko-egyptský konflikt a poslalo do Massauy expedíciu. O dva roky neskôr boli ich jednotky porazené väčšou sudánskou armádou. Správa o porážke spôsobila v Taliansku veľký ohlas, minister zahraničných vecí gróf di Robilant rezignoval a do Etiópie bola poslaná ďalšia expedícia. V roku 1888 si Taliansko nakoniec Massauu vojensky podrobilo a zriadilo tu kolóniu Talianska Eritrea.

V roku 1895 odstúpil etiópsky cisár Menelik II. od taliansko-etiópskej zmluvy podpísanej v roku 1885 a Taliansku to poslúžilo ako zámienka pre inváziu do Etiópie. Etiópia získala podporu cárskeho Ruska, ktoré malo vo východnej Afrike svoje vlastné záujmy. Rusko dodalo etiópskej armáde veľké množstvo modernej výzbroje, s ktorým boli schopní odraziť taliansky útok. V dôsledku toho sa Británia rozhodla postaviť sa vzrastajúcemu ruskému vplyvu v Afrike a vyhlásila Etiópiu ako oblasť talianskeho vplyvu. Na začiatku vojny boli Taliani nadšení a vo veľkom počte sa hlásili do armády.

1. marca 1896 bol však taliansky koloniálny zbor s 15 000 vojakov porazený väčšou etiópskou armádou a talianska armáda bola nútená ustúpiť do Eritrey. Tento neúspech mal za následok demisiu premiéra Francesca Crispiho. Etiópske cisárstvo si obhájilo svoju nezávislosť od Talianska a aj od ostatných koloniálnych mocností, a to až do ďalšieho talianskeho vpádu v roku 1936, kedy bola zriadená Talianska východná Afrika, ktorú v ďalších štyroch rokoch druhej svetovej vojny oslobodzovali Spojenci.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Taliansko-turecká vojna

V septembri 1911 Taliansko vyhlásilo vojnu Osmanskej ríši a talianska armáda sa vylodila v Líbyi. Tento krok schvaľovali nacionalisti, katolíci aj obyvatelia juhu Talianska, no protestovali proti nemu socialisti vrátane Benita Mussoliniho, ktorý poukazoval na fakt, že Líbya je chudobnou pustatinou, ktorá neponúka žiadnu kompenzáciu za vynaložené talianske vojenské úsilie. Vojna trvala jeden rok a skončila uznaním talianskej nadvlády v Líbyi a na Dodekanesoských ostrovoch. Okupácia Líbye priniesla niekoľko zákonov, ktoré diskriminovali domácich obyvateľov a ich násilný presun na Tremitské ostrovy.

V roku 1892 sa stal talianskym ministerským predsedom Giovanni Giolitti. Aj keď jeho vláda rýchlo padla (hneď nasledujúci rok), v roku 1903 sa vrátil do úradu premiéra. Jeho vláda bola ešte prerušená v rokoch 1905 – 1906, ale v úrade nakoniec zostal až do roku 1909. Kvôli manipulácii s volebnými výsledkami a politickej korupcie ho obviňovali z transformizmu. Volebné podvody počas jeho vlády boli absolútne bežné – Giolitti pomáhal s voľbami len v bohatých oblastiach, kde mal najväčšiu podporu, a chudobnejšie oblasti, kde mala prevahu opozícia, sa snažil izolovať od politiky a časté bolo aj zastrašovanie obyvateľstva s cieľom, aby nešli voliť. Situácia v južnom Taliansku bola počas jeho vlády rovnako zaostalá ako za vlády jeho predchodcov – stále bola vysoká negramotnosť, často sa vyskytovali rôzne povstania a hladomor.

Giolittiho vláda sa v zahraničnej politike orientovala na uvoľnenie vzťahov v rámci Trojspolku, zlepšenie vzťahov s európskymi mocnosťami a na obmedzenie imperiálnych výbojov. Talianska vláda odložila svoje plány na ovládnutie Etiópie a v Talianskom Somálsku bol vyhlásený protektorát. V roku 1911 rozhodla Giolittiho vláda vyslať do Líbye vojsko. Líbyjská vojna zradikalizovala názory Talianskej socialistickej strany a neskorší fašistický vodca Benito Mussolini verejne propagoval názor, že vláda by mala byť zvrhnutá. Giovanni Giolitti sa premiérom stal ešte v roku 1920.

Tým sa vláda liberalizmu v Talianskom kráľovstve skončila.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Italské království na českej Wikipédii.